Táto poviedka z medvedieho brlohu patrí k tým temnejším. 👤💀 Napriek tomu získala cenu Cena Rudolfa Jašíka za prózu v kategórii od 18 do 35 rokov v literárnej súťaži Jašíkove Kysuce v roku 2025. 🏆Verím, že sa bude páčiť aj vám. Prajem príjemné čítanie.
Ozveny v tieňoch slovenského štátu
1939
Jano
stál pred prasknutým zrkadlom a naprával si uniformu. Pozapínal všetky
gombíky a na ramene si upravil pásku s dvojkrížom. Premeral si
čerstvo oholenú tvár postavil sa do pozoru. O krok či dva ustúpil
a narovnal si lodičku. Vystrel sa a zdvihol pravicu: „Na stráž!“
V tom sa otvorili dvere a do domu vošla žena. Spod šatky jej vytŕčali
prvé šediny.
„Janko
môj, gďeže sa mi rychtuješ?“ zložila na lavicu prútený košík.
„No
ďe by už ťen už išjou,“ ozval sa z dereša starý chlap. „S tou svojou
bagážou sa ide motať,“ zahundral. „Pretŕča sa pred zrkadlom, ako keby na fraj
iďe.
„Ej
otec, aký ste,“ zvrtol sa Jano na opätku koženej čižmy. „Ešte budete banovať,
že ste sa priečili.“
„Fraka
tvojho,“ zavrčal otec. „Veď ľen počkaj, keď ti flintu do rúk vopchajú. Vtoďi
budem banovať. A ťi budeš tiež.“
„Janko,“
pristúpila matka k synovi a chytila ho za plece. „Sľúbiu si mi statok
obriadiť. Sama už nevládzem a vidíš, že ti otec chradne. Agisťe si
nezabudou.“
„Nezabudou
mamička, nebojťe sa. Večer statok obriaďim, aľe ťeraz ma služba volá.
Neslobodno mi ľen tak hockoďi na stretnuťia neprísť,“ obišiel Jano mamu.
Otvoril dvere, zastal a otočil sa na rodičov. „Čochvíľa sa budú veľkie
veci robiť. Dobre buďe, aj otec sa vystráby,“ pozrel Jano mame do očí.
Ustarostenú ťarchu na duši v nich nezbadal. Tresol dverami a už ho
nebolo.
„Skaza
ho vezme,“ rozkašľal sa otec pod paplónom. Mama hľadela cez oblok na syna.
Sťažka si povzdychla a vybrala z košíka vajcia. Podala mužovi čaj a
pobrala sa do maštale ku kravám.
Jano
sa rezkým krokom pustil dele dedinou. Vystretý ako prút si vykračoval rezkým
krokom. Pri moste cez Čierny Hron ho čakal kamarát. Ruky mal založené za
chrbtom a keď sa Jano priblížil, pekne po ľudácky pozdravil.
„Na
stráž!“
„Na
stráž Paľko,“ vyleteli Janovi kútiky. „Počuv si, čo sa v Bratislave
robilo?“
„Čo?“
„Toho
poľskiho adjunkta vraj z domu vydurili. Naši chlapci.“
„Ktoriho?“
„No
toho, veď vieš. Ďiplomata. Aj Šaňo Mach to odobriu. Prevrátili mu dom hore
nohami a už ho nieto.“
„Dobre
spravili,“ vykračovali si gardisti starou cesto do Brezna nad Hronom. Ak by sa
im pošťastilo, minul by ich dakto s vozom. „Nemôžu nám ľen tak brať, čo sa
im zachce. Jeden by to na ňich aňi nepovedau, aľe vidíš, akí sa to braťja!“
„Ňeboj
sa nič Paľko, viacej nám už nevezmú. Veď Ťiso dau stopäťdesiať tisíc vojakou
povolať. Cez ťích sa už Poľiak nedostaňe.“
„Veru,
naši by ich riadne doriafaľi.“
Šuhaji
sa prešli Balockými horami a dorazili na stretávku. V Brezne,
v krčme Pod zeleným stromom, ich už vítali ďalší gardisti. Netrvalo dlho
a stáli pred nimi štamperlíky s pálenkou. Gardisti si dali poriadne
do nosa pričom kliali na Židov, Cigáňov a Poliakov. Predbiehali sa, kto na
koho vytiahne väčšiu špinu. Každý sa dušoval, že s vecou sám poriadok
urobí. Medzitým ktosi začal vyrevúvať pripitým hlasom: „Hej, Slováci, ešte naša
slovenská reč žije ...“
Jano
sa oduševnene pridal a spieval s kamarátmi: „Dokiaľ naše verné srdce
za náš národ bije ...“
„Hej,
krčmár! Nože zapni rádiovku! Chceme počuť, čo je noviho,“ domŕzal Paľo do
hostinského.
Ten
sa veľmi nepriečil a na svojom licencovanom rádiu pokrútil kolieskom. Pod
zeleným stromom zavládlo ticho a z rozhlasu sa ozval radostný hlas: „...
do útoku na Poľsko. Opakujem. Dnes, prvého septembra, sa naši slovenskí junáci
zapojili po boku nemeckej armády do útoku na Poľsko. Minister obrany Čatloš
nariadil zo Spišskej Novej Vsi naším sokolom, aby zaistili hranice. Divízie
Jánošík, Škultéty a Rázus svedomito plnia svoje úlohy v službách
nášho národa! Stojíme spolu s našimi hrdinami...“
Krčmou
sa rozlial jasajúci huriavk. Gardisti vyskakovali na lavice a pripíjali na
zdravie Čatlošovi, vojakom a slovenskému národu. Krčmár nestíhal dolievať.
„Vidíš
Paľko, vraveu som ťi, že nám Poľiak viacej neublíži,“ štrngli si kamaráti.
„Vidím
Janko, vidím. Na zdravie! Na zdravie a na stráž!“
„
... divízia Jánošík postupuje na Nowy Targ a obsadila Zakopané. Bratia
Slováci! Každú chvíľu nám budú zásluhou slovenskej armády prinavrátené
koristnícky vzaté zeme!“ šušťal z rádia nadšený hlásateľ.
Jano
sa toho dňa vrátil domou na Balog neskoro v noci. Oči mu klipkali ako
dohárajúca sviečka. Horko ťažko sa doteperil na váľandu. Na statok akosi celkom
zabudol.
1941
Jar
sa preklápala do leta a život v Brezne nad Hronom rozkvital. Stromy
sa začínali zelenať a vtáky štebotať, hoci na Chopku a hrebeni
Nízkych Tatier bolo vidno sneh. Jano sa kochal výhľadom a pofajčieval
cigaretu. Paľo sa opieral o stenu domu a pokukoval po dievkach.
„Dobrý
deň,“ vyrušil ich chlap v kabáte a pri pozdrave si nadvihol klobúk.
„Dobrý
pán Bruoth,“ odzdravil Jano a zahodil ohorok. Prihasil ho špičkou čižmy.
„Tak,
môžeme začať? Pán veliteľ spomínal, že je všetko dohodnuté.“
„Pravdaže.
Vec je istá. Vy máte všetko, čo je treba?“ odlepil sa Paľo od steny.
„Samozrejme,
tuhľa v brašni mám potrebné dokumenty. Overené úradmi
a s požehnaním strany,“ prebleskol Bruothovi tvárou šibalský úsmev.
„Tak
sa dajme do toho. A ešte, gratulujem pán Bruoth. Hádam budete dobrým
správcom,“ plesol Paľo chlapa po pleci a vykročil.
Jano
mu chcel čosi pošepnúť, ale nakoniec to nechal tak. Zdalo sa mu, že by mali byť
k Bruthovi o čosi úctivejší. Veď ak dostal papiere k arizácii,
musel mať aj dobré konexie.
„A
ako inak,“ prehodil veselo. „Raz dva utnem tomu židákovi pokútne móresy. Keby
si len viete predstaviť, čo ten na ľuďoch zarobí.“
„Ná
a ako inakši,“ mrdol Paľo plecami. „Veť sa šetci takí. Ľen čo vidia
Slováka, hneď ho idú ožobráčiť. Banda je to. Aľe Pán Boh vidí, čo tí krivonosy
stvárajú.“
„Tak
ako vravíte pán gardista. Žid je náš nepriateľ. Ale ja ich už dám do laty.
Žiadna úžera, žiadne potmehúdske praktiky. Odjakživa nás kupliari zbedačujú,
ale tomu je už koniec. Neujde tak veľa vody, kým všetko prejde pod nás.
A bol by v tom sám čert, keby sa aj vám dačo neušlo.“
„Nuž
hej, to by v tom bolo ozaj riadne čertisko,“ zastal Paľo pred obchodom
a zabúchal na dvere.
„Otvárajte.
Švihom!“ pridal sa Jano.
„Ako
môžem pomôcť páni? Za moment otváram, hneď si môžete vybrať z ponuky,“ uklonil
sa obchodník. Keď zbadal tváre gardistov, podvedome vtiahol hlavu medzi plecia.
„Nechceme
tvoj tovar!“ zrúkol naňho Paľo.
„Ty
si Grünwald? Emil? Majiteľ obchodu?“ pretlačil sa Jano popri mužovi
a vošiel do podniku. Paľo šiel hneď za ním a Grünvalda vsotil dnu.
Bruoth ich spokojne nasledoval a šúchal si kapsu s papiermi.
„Áno,
ako vám pomôžem?“ roztriasol sa Grünvaldovi hlas.
„Nebudeš
ty nikomu pomáhať,“ chytil ho Jano za plecia a posadil na stolček. „Tu si
sadni a seď. A počúvaj. Toto je pán Bruoth. On ti povie, čo
a ako. Rozumieš?“
Žid
si žmolil konce rukávov a gúľal na trojicu očami. Bruoth sa dal vyťahovať
dokumenty a Jano s Paľom si z výkladu vytiahli fľašu vína.
Pozerali na ňu proti svetlu a na čomsi sa rehotali. Medzi tým Bruoth
vysvetľoval Grünvaldovi, že sa stane správcom jeho veľkoobchodu s vínom
a pivom.
„Ak
pristúpite na dohodu, môžete tu zostať robiť. Som predsa dobrý človek. Ja budem
dohliadať na tovar. Na predaj a na výnosy. Príjmy sám skontrolujem
a odrátam vám plácu. Tak by to šlo podobrotky. Ale ak sa vám to nezdá ...“
rozhodil Bruoth rukami a pozrel na gardistov. „Dohodneme sa? Nie som zlý
človek, sám to vidíte. Ponúkam vám férovú dohodu.“
Grünvald
ticho hľadel do papierov. Nakoniec vzal roztrasenou rukou od arizátora pero. Na
dokument nerovným písmom preniesol svoje meno.
„Radosť
jednať,“ prikývol spokojne Bruoth. „Páni,“ obrátil sa na gardistov. „Myslím, že
to víno môžete otvoriť. Takúto dohodu sa patrí osláviť.“
Po
odchode gardistov a Bruotha sa Grünvaldovi zdalo, že je leto ešte veľmi
ďaleko. Chlad akoby z mesta neodchádzal. Vtáky akoby ani nespievali. Zdalo
sa mu, že škriekajú sťa vrany. Že sa zlovestne radujú a čakajú na hostinu.
Vari
aj im budem musieť čosi dať?
1942
Sekera
sa mihla vzduchom a dopadla na klát. Triesky sa rozleteli a Jano si
postavil ďalšie poleno. Otcovi sa vôbec neprilepšilo a tak si chtiac
nechtiac musel nájsť čas na domáce roboty. Dakedy mu prišli pomôcť aj kamaráti
gardisti.
„Vládzeš?“
vyšmochtala sa spoza maštale mama. Opatrne schádzala zablateným dvorom. Dávala
si pozor, aby ju v kapcoch nevyšmyklo.
„Hej,“
odvrkol Jano. „Prečo by som nevládal?“
„No
veď ja ľen tak, či ti pomôcť netreba. Idem ti kus z toho dreva odmetať,“
zohla sa starenka ku polenám.
„Nahajte
tak mama, spravím to.“
Nepočúvla
ho. Poodhadzovala mu drevo od veľkého kláta. „Počuv si, že Židov odvážajú?“
pozrela synovi do očí.
„Hej.“
„A
ďe ich vozia?“
„A
čo to vás, mama, trápi? Čo sa stariete? Chýbajú vám, či čo?“
„
No vieš ... Išla som ti do krámu, gombíke mi bolo treba, ňiti kus. Otcovi musím
poprišívať, a ti si tiež z mundúru potratiu. Rukávy máš rostrambanie.
Vníďem do obchodu a hľadím, pánko je preč. Že vraj teraz už má obchod
voľakto druhý. Nuž tak, spýtam sa ťa, keď si pri gardistoch. Možno dačo budeš
vedieť.“
„Už
ho z tade mali dávno vyduriť, fušera.“
„A
to už prečo?“
„Akože
prečo? Čo to nevidíte? Židia nás ľen okrádajú. Rozmýšľajú, ako zbohatnúť.
A Slovák aby vo vlastnom štáte biedu trel. Prečítam vám zo Slováka alebo z
Gardistu, keď neviete, čo sa robí,“
odložil Jano sekeru. Založil si ruky v bok a hľadel na mamu.
„Veď
že sa ňehnevaj. Ja som ľen tak chcela ... Slovko prehodiť. Doma ťa už skoro
nieto.“
„Nieto,
nieto. Keby ste vedeli, koľko máme roboty. Štát treba od špiny obriadiť.“
„Dobre
že si spomenuv,“ vystrela sa matka od narúbaného dreva. „Kravkám by bolo hnoj
odmetať.“
Jano
len bezmocne zafučal a nahnevaným krokom išiel po vidly. Kedy už tá mama uzrie,
kde je pravda? Kedy porozumie, že sa len tak naverímboha nepotĺkam, ale robím
službu národu? No kedy?
september
1944
Mama
sedela pri otcovi na posteli. Ten z pod paplóna pokašliaval
a neprítomne hľadel do stropu. Petrolejka vyťahovala z tmy obrysy
chalupy. Na stene visel kríž a pod ním obrázok Panenky Márie. Vo svetle
sviečky smutným pohľadom hľadela na manželov.
„Otvor
ho,“ prehovoril otec hľadiac na hrady. Jednému by sa zazdalo, že cez ne vidí až
do neba.
Vrásky na matkinej tvári sa akosi prehĺbili.
Zošúverené starecké ruky opatrne roztvorili obálku doručenú po známom. „No,
prečítaj to,“ chytil otec svoju ženu za ruku a rozkašľal sa.
Matka
si pritiahla petrolejku a rozložila poskladaný papier. Prižmúrila oči
a začala čítať.
Dobrý
deň, mama.
Píšem
Vám ťento ľist, ľebo sa nemôžem vrátiť domou. Zradcovia národa mi v tom
zabránili. Aľe sľubujem Vám, že sa vrátim. Keď sa vrátim, Balog oslobodíme.
Nemecká armáda nám príde na pomoc.
Ps:
Stráňte sa vojakou a partizánou.
Jano
„Boh
ho ochraňuj,“ zachripel otec.
„Vari
sa mu nedá pomôcť? Pošlem za ním dakoho. Odkážem mu, nak sa vráti,“ hľadela
matka zúfalo na otca.
„Nedá,
namôjveru nedá. Čo nevidíš, že je fašista?“
Matke
z líca kvapla na list slza a presvetlila rozpíjajúci sa papier.
november 1944
Čierny
Balog vítal Jana treskúcou zimou. Mráz sa zarezával do kostí
a v čižmách čvachtali mokré onuce. A aj tak mladému gardistovi
poskakoval na tvári letmý úsmev. Konečne bol doma. Nemeckým vojakom sa podarilo
zahnať povstalcov a padla aj Bystrica. Jana a pár ďalších pustili
domov.
Mrzelo
ho, že im Nemci neveria a často nechávali gardistov len strážiť objekty
alebo väzňov. Ale čo tam potom. Povstalci sú v čude. Zaraz bude voľnejšie,
aj Nemci pookrejú. Akurát, keď sa Jano po dvoch mesiacoch vracal domov, Nemci v
Balogu čistili Šaling a Brotovo. Mínometmi ostreľovali svahy
a zaháňali partizánov do dolín. Kde tu v diaľke zaduneli výbuchy.
Snehu
pred Janovým rodným domom bolo vyše kolien. Otec bol azda furt chorý
a mama nevládala. Mladík si pošúchal zmrznuté ruky a vytiahol
cigaretu. Pripálil sa a pustil sa hľadať drevenú lopatu. Prebrodil sa
snehom ku gangu. Naraz stuhol, akoby teplota klesla ešte viac. Od gangu sa
k maštali tiahol pár stôp.
Gardista
odhodil nedofajčenú cigaretu a stiahol si z pleca pušku. Prsty mu
primŕzali k jej kovovým častiam. Prihrbený prešiel za maštaľ
a zbadal, že stopy vychádzajú z hory za domom. Vrtko sa obrátil
a pár skokmi sa dostal na gang. Na dverách si všimol vyvesenú súpisku.
Nemci Baločanom nariadili takto vystaviť zoznam ľudí žijúcich v domoch.
Prečítal
mamino a otcovo meno. Opatrne sa priblížil k obloku a nazrel
dnu. Za stolom sedel akýsi dotrhaný chlap a sŕkal polievku. Na stoličke
mal prevesený automat - samopal. Mama sedela pri partizánovi z druhej
strany. Ruky mala zopäté pod bradou. Modlila sa. Pomedzi prsty jej pretekal
ruženec.
„Boha,“
zaklial Jano a stisnutými zubami sa odtiahol.
Čo
teraz? Vpadnem dnu, on chytí automat, tresnú výstrely a zabije mi mamu.
Alebo jej ja dačo ... Poklepal prstami po pažbe pušky. „Krista pána.“ No ako ho
mohli dnuká pustiť? Čo už načisto rozum potratili?
„Čo
sa kryješ Jano?“ zakričal ktosi z cesty. „Bou som na pošte, máme rozkazy.“
Jano
chytro zbehol z gangu a pustil sa Paľovi dolu dvorom na proti. Pušku
si šikovne vyhodil na plece. „Čo by som sa kriu. Našich som bou pozrieť,“ podal
kamarátovi ruku. „Ako si vedeu, že nám na poštu rozkazy prídu?“
„No
ako,“ zasmial sa Paľo. „Veď tam Nemci štáb majú. Poslali ma gardistov
poobchádzať. Voľákych Cigáňov do dediny vedú. Vartovať ich treba.“
„Vartovať,“
obzrel sa Jano na rodnú chalupu. Zbadal, ako sa na oblôčku zatiahla záclonka. Ktosi
sa tuho odtiahol. „Tak čo stojíš, poďme vartovať.“
Chlapi
poobchádzali ďalších gardistov po dlhom čase hrejúcich sa v teple domova.
Spolu šli naproti nemeckým vojakom privádzajúcim väzňov. Jano celý nesvoj dúfal,
že partizán z domu odíde. Nech sa nehlce a zmizne do hory. Keby tam
bol s Paľom vpadol, voľačo by so mohlo stať. A ak nie vtedy, tak
neskôr. Za skrývanie partizánov nečakalo ľudí nič dobré.
Gardisti
sa pridali k nemeckým vojakom pri osade Jergov. Dotiahli so sebou možno
tri tucty žien a detí. V tuhej zime cigánkam drkotali zuby. Nikoho to
nevyrušovalo. Akýsi Nemec sa pýtal, či ich nemajú kde zavrieť. Niekto tlmočil
a Paľo si spomenul, že na konci osady na Repčuli stojí stará búda. Tam by
ich mohli zavrieť.
Vojaci
nahnali ľudí do búdy a odbehli sa zohriať do domov. Gardisti pofajčievali
okolo drevenej chajdy. Netrvalo dlho a odkiaľsi sa prihnal nemecký
dôstojník. Hneď bolo badať, že nemá dobrú náladu. Vykrikoval okolo seba
rozkazy. Z búdy uprostred zasneženej lúky sa ozýval detský plač. Nemeckí
vojaci povybiehali z domov a nastúpil si pred dôstojníka.
„Ktovie,
čo mu sadlo na nos,“ prehodil Paľo.
„Ktovie,“
nemohol Jano prestať myslieť na partizána v rodičovskom dome.
„Bringen
sie das benzin und zünden sie es an! Und zünden sie es an!“ rozkričal sa
dôstojník. Nemci sa razom rozbehli na všetky strany.
Jano
s Paľom si pripálili cigarety a nezaujato pozorovali. Na podobné
scény už boli zvyknutí. Nemeckí dôstojníci boli na svojich mužov poriadne rázni.
Ku gardistom sa tak väčšinou nesprávali. Ba práveže si ich niekedy ani
nevšímali. Janovi, Paľovi a ďalším gardistom to zvláštne neprišlo.
Slúžili národu. A ak si služba národu vyžadovala plniť rozkazy
nacistických šarží, nebolo o čom diskutovať.
Zrazu
pribehli vojaci s kanistrami. Rezko sa pustili oblievať chatrč plnú žien
a detí. Obiehali dookola a starostlivo olievali každú latu.
„Ten
im teda nasolí,“ zaškeril sa Paľo. „Ale nech sa boja, aspoň kradnúť nebudú,“
drgol lakťom do Jana. Jano sa silene usmial. Počul už pár príbehov. Vedel
o nemeckých represáliách voči civilom. Nikdy však nebol súčasťou.
A teraz sa mu zdalo, že sa represálie odohrávajú priamo pred ním.
Dôstojník
vykročil k dvojici. Načiahol k Janovi ruku v koženej rukavici. Vzal
mu cigaretu, potiahol si a pozrel mu do očí: „Danke.“ Odstreli prstami
cigaretu k chalupe. Benzínom poliate steny vzbĺkli ako staré noviny.
Janovi
prišlo nevoľno. Plamene behom momentu obkolesili chatrč ozývajúcu sa
ukrutánskym rykom. Paľo ohromene zízal na požiar. Janovi sa zdalo, že sa to
v skutočnosti nedeje. Nová situácia prekračoval jeho doposiaľ zažité
vojnové skúsenosti míľovými krokmi. Smrad z horiaceho mäsa čoskoro obalil
celú Repčuľu. Krik horiacich žien a detí sa zarezával Janovi do uší a obrátil
sa mu žalúdok. V okamihu vyvrátil jeho obsah do belasej pokrývky.
Zrazu
sa podarilo ženám vyraziť latové dvercia. Niekoľko ich vybehlo z chatrče.
Zahalené dymom utekali po zasneženej lúke. Zaštekal samopal a pár ich
popadalo do snehu. Niekoľkých sa zmocnili nacisti. Nedbali na ich zverský nárek
a spálené údy.
Jano
v kŕči čupel nad zvratkami. Keď vojaci skončili, ženy a dievčatá
dostrieľali. Chatrč sa zmenila na tlejúcu hŕbu tiel. Akýsi vojak so smiechom
tľapol Jana po pleci.
V kŕči
čupel v snehu ešte hodnú chvíľu. Nakoniec gardisti dostali nové rozkazy.
Mali sa presunúť do osady Postô. Nacisti tam pozatvárali ďalších Cigáňov
a bolo ich treba strážiť.
Jano
sa pohyboval ako vo sne. V hlave mu neustále hučal škrekot upálených žien.
Mechanicky kládol nohu pred nohu. Skupina
sa brodila snehom hore dedinou. Z okolitých hôr sa kde tu ozval výstrel.
Nemci naháňali partizánov. Jano si pozeral pod nohy a nijako sa nenechával
vyrušiť. Dostihol ho pocit pominuteľnosti. Krutej pominuteľnosti. Zrazu vybočil
z radu gardistov a pustil sa do strany.
„Jano,
ďe ideš?“
„Musím
pozrieť na oca, chorý je,“ odvetil bezfarebným hlasom. Uistil kamarátov, že len
pozrie do domu a hneď pôjde za nimi.
Bez
všetkého otvoril dvere na domci. Ani na chvíľu nezastal. Puška mu visela na pleci. Rovno od dverí
zbadal v izbe partizána sediaceho za stolom. Ten ostal ako prikovaný. Pod
košeľou nasiaknutou krvou sa mu belel obväz. Behal očami z Jana na automat
a z automatu na Janovu mamu.
„Janko
môj!“ vybehla synovi matka na proti a hodila sa mu na krk.
„Napíšte
ma na súpisku,“ jemne ju odsotil. „Moje meno. Napíšte na súpisku moje meno,
rozumiete?“
Matka
mu zmätene hľadela do tváre, no Janka tam nevidela. Badala len akúsi čiernu
priepasť.
„Nahajte
ho tu,“ kývol bradou na partizána a zvrtol sa vo dverách.
„Janko!
Janko, počkaj! Nechoď, našich bijú!“ vybehla matka na zasnežený gang. „Julka
Kováčika dneská ... Pred kostol ho na Dobroči vyvesili.“
Jano
sa viac neobrátil. Dohnal gardistov a prišli do osady Pustô. Cigáňov našli
pozatváraných v drevenej kolibe. Čakali na svoje plamene. Nemci mali
doraziť večerom. Ktosi vytiahol fľašu pálenky a chlapi sa zahriali. Janovi
do reči vôbec nebolo. Prijal trúnok a krik v jeho hlave na chvíľu
ustal.
Keď
sa zotmelo, gardisti sa pripití krčili pod stromami. Fúkal silný vietor. Krátili
si čas nadávaním na Cigánov. „Idem sa vycambať,“ postavil sa Jano a vybral
sa medzi stromy. Prešiel cez húštinu, oblúkom ju obišiel a zastal si pred
dverami cigánskej chalupy. Vykopol podperu a vreckovým zibákom prepílil
povraz uviazaných dverí. Ani sa za seba neobzeral. Akosi mu v tej chvíli prišlo jedno, či ho dakto nezbadá.
„Hybajte
von. Chytro!“ žmúril do tmavej koliby. Cigáni čušali ako voš pod chrastou
a ani sa nepohli. „No čo sedíte? Hýbte sa! Už aj von! Chcete, aby vás tu
podpálili?“
Zrazu
sa pred ním zjavila kučeravá mužská hlava. „Gde máme ísť?“
„Deľako.
A tuho.“
Cigáni
utekali do studenej noci. Podarilo sa im zachrániť. Časť z nich prichýlili
obyvatelia Čierneho Balogu. Po zvyšok života si tú noc pamätali veľmi dobre,
pretože smrti unikli len o vlások. Kým utekali z koliby, hore dedinou
už mašírovali Nemci.
Jano
si osudný štrnásty november 1944 pamätal tiež. Tieto spomienky ešte dva roky po
vojne zaháňal pálenkou, no prišli časy, kedy nepomohla ani tá. Svedomie ho
dohnalo k povrazu. Pár rokov po skončení vojny si vlastnou rukou siahol na
život. Ozveny Slovenského štátu však zanechal na lúke Repčuľa.
Komentáre
Zverejnenie komentára